Keď sa povie trauma, veľa ľudí si predstaví vážne nehody, zneužitie alebo vojnové zážitky.
A áno — to sú extrémne formy traumy.
Lenže existuje aj iný typ bolesti.
Tichý. Nenápadný. Dlho prehliadaný.
Taký, ktorý nie je „vidieť“ — a práve preto nás ovplyvňuje hlbšie, než si uvedomujeme.
“Veď sa ti nič zlé nestalo.” Ale stalo.
Koľkokrát ste už v sebe potlačili vetu:
„Bolo to len detstvo. Veď sa mi nič zlé nestalo.“
A predsa cítite úzkosť.
Tlak. Neistotu.
Nevysvetliteľnú reakciu na kritiku.
Potlačený hnev, ktorý niekde vnútri bublá.
Trauma totiž nie je to, čo sa nám stalo.
Trauma je to, čo sa v nás udialo ako dôsledok.
Tichá trauma sa neozýva krikom. Ozýva sa únavou, tichom, nezáujmom.
Mnohí ľudia žijú s vnútornou traumou celé roky, dokonca desaťročia,
a netušia, že ju v sebe nosia.
Prejavuje sa totiž veľmi nenápadne:
- Chronickou únavou, ktorú nevyrieši spánok
- Potrebu neustále niečo dosahovať, len aby sme si dokázali vlastnú hodnotu
- Sklonom vyhýbať sa konfliktom – aj za cenu vlastného popierania
- Pocitom, že „nepatríme“
- Nedôverou vo vlastné pocity
- Zamrznutím v náročných situáciách
A to všetko často v ľuďoch, ktorí „vyrastali v dobrom dome“,
ktorí „mali strechu nad hlavou a všetko potrebné“.
Nie, nepotrebujeme si porovnávať bolesť.
Ale potrebujeme si dovoliť uznať vlastnú.
—
👉 Ak cítite, že niektoré tieto veci vo vás zarezonovali, odporúčam vám stiahnuť si e-book:
Z minulosti sa nedá utiecť, ale dá sa uzdraviť – jemný sprievodca pre dušu, ktorý vám pomôže pozrieť sa dovnútra bez tlaku, ale s úctou.
Keď nepočujeme bolesť, telo začne kričať
Vnútorná trauma sa časom ozýva aj fyzicky:
- Tráviace ťažkosti
- Napätie v hrudníku
- Problémy so spánkom
- Výbuchy alebo úplné stiahnutie sa
Telo totiž nie je oddelené od duše.
A keď nepočúvame cez emócie, začne hovoriť vlastným jazykom – cez symptómy.
Mnohí z nás sa naučili prežiť tým, že sa od seba oddelili.
Ale prežiť ešte neznamená žiť.
A keď sa konečne začneme vracať k sebe, začneme cítiť.
A keď začneme cítiť, môžeme konečne začať liečiť.
Nie je hanba cítiť. Hanba je nepočuť.
Mnoho ľudí vyrástlo s vetami ako:
- „Neplač, to nie je dôvod.“
- „Veď ťa nikto neudrel.“
- „Buď silný.“
- „Nevymýšľaj.“
A tak sme sa naučili pocitom neveriť.
Zamkli sme ich. Odložili bokom.
Ale ony nezmizli.
Len čakali.
Dnes už vieme, že aj tzv. „malé traumy“ – chronické emocionálne prehliadanie, chýbajúca náklonnosť, rodič, ktorý bol fyzicky prítomný, ale emocionálne neprístupný –
zanechávajú dlhodobé stopy.
Stopy, ktoré sa dajú uzdraviť – keď ich konečne uznáme.
—
👉 Jemné vedenie k tejto práci nájdete v mojom sprievodcovi:
Ako vyzerá jemná trauma v každodennom živote
Skúste sa opýtať sami seba:
- Bojíte sa požiadať o pomoc, aby ste nevyzerali slabo?
- Bojíte sa byť autentickí, aby ste niekoho nesklamali?
- Viete rozlíšiť vlastné potreby od potrieb iných?
- Máte potrebu byť „dostatočne dobrí“, aj keď vás to vyčerpáva?
Ak odpovede znejú „áno“, možno si v sebe nesiete tichú bolest,
ktorá len čaká na láskavé vypočutie.
A to je úplne v poriadku.
Nemusíte nič dokazovať.
Nemusíte sa vrátiť do minulosti s krikom.
Stačí sa začať vracať k sebe – jemne.
—
👉 Ak hľadáte spôsob, ako začať, odporúčam vám tento jemný, čitateľný e-book:
Záver: Nie všetko, čo nevidno, je menej dôležité
Tichá trauma sa nevyznačuje dramatickými výbuchmi.
Ale vyznačuje sa tichým rozpadom vo vnútri.
A čím dlhšie sa tvárime, že sa nás netýka,
tým hlbšie formuje naše vzťahy, naše telo, náš život.
Tento článok nie je o obviňovaní.
Je o pravde.
A o tom, že aj tichá bolesť si zaslúži hlas.
🟩 Stiahnite si sprievodcu zdarma
Celá debata | RSS tejto debaty